Dnes počas ranných modlitieb mi prišlo na um, že by som sa s vami mohol podeliť o jednu nádhernú modlitbu. Ak by som mal vybrať jednu jedinú modlitbu z celého časoslovu (byzantský ekvivalent k rímskemu breviáru), ktorá najlepšie charakterizuje spiritualitu byzantského obradu, táto modlitba by určiťe postúpila do užšieho výberu:
Často sa stretávam s chápaním neba ako posmrtnej odmeny za cnostný život či za dobré skutky, ktoré sme počas svojho života na zemi vykonali. Bohužiaľ, takéto niečo nezriedka zaznieva aj z kazateľníc. Osobne pokladám takýto pohľad za škodlivý v oblasti našej duchovnosti.
Chýba nám akási prostoduchosť dieťaťa, aby sme dokázali veci pomenovať ich pravým menom. Mnohí sú dokonca v strachu pred akousi nejasnou predstavou rozmanitých trestov ochotní presvedčiť sami seba, že naše spoločenstvo je skutočne odeté drahocennými látkami. Iní síce vidia realitu, no mlčia, aby neboli označení za kacírov. Sú však aj ľudia, ktorí síce vedia, že nie je v ich kompetencii dané problémy riešiť, no považujú za svoju povinnosť upozorniť na dané problémy, keďže kompetentní si pred nimi zakrývajú oči. Ja som sa rozhodol byť tým “kacírom”, ktorý hovorí o problémoch, veci opisuje zásadne tak, ako ich vidí a bije na poplach, keď sa ostatným zdá, že nastal čas mieru.
Tentokrát tu zverejňujem niečo, čo je snáď trošku praktickejšie. Kalendár “paschalia” pre tých, ktorí používajú Google Kalendár, program Mozilla Sunbird alebo doplnok Lightning v programe Mozilla Thunderbird.
Pred niekoľkými minútami som videl video, natočené pred štyrmi mesiacmi, na ktorom pakistanský minister Shahbaz Bhatti vyhlasuje, že je pripravený zomrieť…
Veľmi som sa tešil na Veľký pôst, na liturgie Gregora Bohoslova, na modlitbu Efréma Sýrskeho, na veľkú metániu, ale aj na premáhanie sa, snahu o zdržanlivosť, na duchovné zápasy. A čím sú tieto zápasy ťažšie, čím je namáhavejšie putovanie pôstom, tým radostnejšia bude oslava Kristovej Paschy, teda prechodu zo smrti k životu. Práve s Veľkou štyridsiatnicou súvisí aj moja dnešná skúsenosť zo železničnej stanice.
Christos voskrese! Všetkým kresťanom prajem hlbokú radosť z Pánovho vzkriesenia, radosť pokojnú, vnútornú! Skončil pôst a naša duša sa môže nahľadieť dosýta Pánovej Slávy (porov. Iz 53,11). Osem dní bude trvať bezprostredná oslava tohto Veľkého dňa. Dvere ikonostasu sa celý týždeň nebudú zatvárať, čo symbolizuje otvorené nebo (porov. Sk 7,56). Toto je totiž čas, kedy Kristus obnovil našu padnutú ľudskú prirodzenosť, pozdvihol ju k Otcovi a my dostávame bez platenia milosť za milosťou (porov. Iz 55,1; Jn 1,16). Až do slávneho Nanebovstúpenia nemáme klačať, pretože už nemáme Boha o čo prosiť, Kristovym zmŕtvychvstaním sme totiž zadarmo dostali viac, než by sme mohli od Boha žiadať. No napriek tomu sa chcem s vami podeliť o svoje skúsenosti s Veľkou štyridsiatnicou.
Dnes o jednej hodine nad ránom sa schádzajú grécki mnísi k Jeruzalemskej nadhrobnej utierni. Je to krásna poetická modlitba, v ktorej sa ospevuje a pripomína dielo nášho vykúpenia, dielo siedmeho dňa.
“Odporcovia potratov spúšťajú novú kampaň” – tak znel nadpis článku, ktorý ma dnes prekvapil, no ešte viac zarmútil.
Podľa Písma, keď boli naši prarodičia vykázaní z raja, Boh vyriekol tri rozsudky: nad hadom – diablom, nad Evou a nad Adamom. Prvý z týchto súdov je tiež nazývaný „protoevanjeliom”, predzvesťou nášho vykúpenia. (pozri Gn 3,14-20) Aj nám, hoci už stojíme pred posledným pôstnym týždňom a náš pohľad sa obracia k utrpeniu Ježiša Krista, Cirkev predkladá úplne iné tajomstvo. Práve v tento deň je totiž naša myseľ upriamená na počiatok nášho vykúpenia: Kristus, hoci je od večnosti Bohom, oblieka si našu ľudskú prirodzenosť. Toto je čas, kedy môže naša duša vysilená duchovnými zápasmi pookriať…