Trest, odmena a dar

Často sa stretávam s chápaním neba ako posmrtnej odmeny za cnostný život či za dobré skutky, ktoré sme počas svojho života na zemi vykonali. Bohužiaľ, podobné myšlienky nezriedka zaznievajú aj z kazateľníc. Osobne pokladám takýto pohľad za škodlivý v oblasti našej duchovnosti.

Východní svätí otcovia hovoria o troch cestách v našom duchovnom živote. Prvou z nich je cesta otroka. Je to duchovné dielo človeka, ktorý je motivovaný bázňou pred trestom. Človek, ktorý sa zrieka hriechu kvôli strachu z múk, podľa svätých otcov nedosahuje trvalé ovocie svojej snahy a jeho duša sa nedokáže oslobodiť od hriešnych myšlienok a túžob.

Ak sa cvičíme v zdržanlivosti, zdokonaľujeme sa v cnostiach a konáme dobré skutky kvôli túžbe po kráľovskej odmene, teda kvôli večnej blaženosti, konáme dielo nádenníka.

No my máme ísť cestou synovskou. Podľa knihy Úprimné rozprávania pútnika svojmu duchovnému otcovi (Откровенные рассказы странника духовному своему отцу) prichádzať k Bohu synovskou cestou znamená, že “z lásky k Nemu žijeme poctivo a tešíme sa spasiteľnému zjednoteniu s ním v duši a v srdci”.

Ak vo svojom duchovnom živote kráčame synovskou cestou, nečakáme od Boha odmenu za naše skutky, ale prijímame dary, Božiu milosť, ktorú si nijako nemôžeme zaslúžiť. Sme tak otvorení prijatiu väčšieho dobra, ako by sme si mohli sami zaslúžiť.

Tento postoj nás k cieľu nášho života, k zbožšteniu (gr. theosis), vedie najpriamejšie. Ak sa totiž zriekneme seba samých a našich žiadostí, prostredníctvom Svätého Ducha sme zjednocovaní s Bohom a milosťou sa stávame tým, čím bol Kristus svojou prirodzenosťou.

No zbožštenie sa neudeje po našej smrti, v nebi. Je to celoživotný proces, ktorý sa našou smrťou iba dovŕši, dokoná. Už tu na zemi, i keď nedokonalo, môžeme zakúsiť túto jednotu s Bohom. Prehlbovanie tejto jednoty má byť cieľom nášho života. Zdržanlivosť a zdokonaľovanie sa v cnostiach sú len prostriedky, ako túto jednotu upevňovať.

No viac než askézu a konanie dobrých skutkov si svätí otcovia ctili a pestovali spontánnu modlitbu srdca. Ustavičná modlitba, stráženie srdca, či spontánna modlitba je jedným z najväčších pokladov kresťanského východu a nie sú k nej povolané iba osoby žijúce v pustovniach či monastieroch, ale všetci kresťania. Takáto modlitba je splnením výzvy svätého apoštola Pavla, aby sme sa bez prestania modlili (1 Sol 5,17). Neustála spomienka na nášho Pána, Ježiša Krista, od nás sama odháňa naše zlé túžby a my sme neustále vedení k tomu, aby sme sa vo svojom živote vzdali seba samých a prenechali miesto Bohu. Takto sa obliekame v Krista; už nežijeme my, ale v nás žije Kristus (Gal 2,19-20).

Naproti tomu naša snaha o zdokonaľovanie sa v cnostiach kvôli odmene v nebi, snaha o získavanie zásluh, nám bráni prijať od Boha milosti, ktoré nám ponúka zadarmo. “Všetci smädní, poďte k vodám, a ktorí nemáte peňazí, poďte, kupujte a jedzte, poďte, kupujte bez peňazí, bezplatne víno a mlieko!” (Iz 55,1) Ak si totiž myslíme, že si môžeme zaslúžiť Božiu milosť vlastnými skutkami, sami sa o ňu oberáme. (pozri Jak 4,6-7) Pretože sami si ju nijako nemôžeme zaslúžiť a Boh ju rozlieva len na tých, ktorí ju prijímajú vyznávajúc, že sú jej sami nehodní, no pre ich život je potrebná.

Na našej duchovnej ceste kráčajme s vedomím, že už tu na zemi môžme okúsiť nebo. Nech je najsilnejšou motiváciou k našim skutkom nie nebeská odmena, ale láska k Bohu. Snažme sa mať vždy na pamäti, že svojimi skutkami si nemôžeme nič zaslúžiť, ale všetko prijímajme ako Boží dar, aby sme sa svojím postojom nájomníka sami neobrali o tie milosti, ktoré nám Boh štedro udeľuje. Často sa modlime, aby sama pamiatka na Boha od nás odháňala naše zlé túžby a takto aby sme plnili nie svoju vôľu, ale vôľu nášho Otca.

VN:F [1.9.7_1111]
Rating: 10.0/10 (10 votes cast)
VN:F [1.9.7_1111]
Rating: +1 (from 1 vote)
Trest, odmena a dar, 10.0 out of 10 based on 10 ratings

Reagovať

Musíte byť prihlásený pre pridanie komentára.