Cár je nahý!

Chýba nám akási prostoduchosť dieťaťa, aby sme dokázali veci pomenovať ich pravým menom. Mnohí sú dokonca zo strachu pred akousi nejasnou predstavou rozmanitých trestov ochotní presvedčiť sami seba, že naše spoločenstvo je skutočne odeté drahocennými látkami. Iní síce vidia realitu, no mlčia, aby neboli označení za kacírov. Sú však aj ľudia, ktorí síce vedia, že nie je v ich kompetencii dané problémy riešiť, no považujú za svoju povinnosť upozorniť na ne, keďže kompetentní si pred nimi zakrývajú oči. Ja som sa rozhodol byť tým “kacírom”, ktorý hovorí o problémoch, veci opisuje zásadne tak, ako ich vidí a bije na poplach, keď sa ostatným zdá, že nastal čas mieru.

Prejdime teda k jadru veci: Nazývame sa grécko-katolíkmi. Osobne neviem, čo si mám pod týmto názvom predstaviť a ani iní veriaci nemajú jasno v tom, kto vlastne sme. Niektorí sa pokladajú v zásade za rímsko-katolíkov s iným (byzantským) obradom. Iní sú akýmisi mačkopsami – v niečom východní, v inom západní. A zopár jedincov by sa rado definovalo ako pravoslávni v jednote s Rímom. Jedno je však isté: obrad máme východný – byzantský.

Vychádzajme teda z tohto faktu a pokúsme sa aspoň na chvíľu si predstaviť, že sme východní kresťania, ktorí podpísali jednotu s Rímom (a tým sa dostali do schizmy s pravoslávnymi). Postupne sme prijali západnú teológiu, západnú spiritualitu a isté zásahy boli vykonané aj do našej liturgie. Tak sme sa stali akýmsi gulášom.

Naše náboženstvo má totiž tri rozmery: obrad, teológia a spiritualita (alebo duchovnosť). Ako sú medzi mužom a ženou rozdiely v rovine telesnej, duševnej i duchovnej, aj medzi kresťanským západom a východom môžeme pozorovať rozdiely v obrade, teológii i spiritualite.

Nedá sa mať telo muža a zároveň byť dušou a duchom ženou. Tak aj my by sme mali byť východnými kresťanmi obradom, zmýšľaním (teológiou) aj duchovnosťou. Ak je jedna z týchto zložiek v rozpore s ostatnými, nemáme vlastnú identitu, naša duchovnosť “trpí”, nemôže sa plne rozvíjať.

Navyše, keďže rozdiely medzi východnou a západnou teológiou sú značné, naša liturgická modlitba sa dostáva do rozporu so západnou teológiou, ktorú žiaľ prijímame za svoju. Jedno latinské úslovie vraví: “Lex orandi, lex credendi.” (Pravidlo modlitby je aj pravidlom viery – teda: modlíme sa, v čo veríme a veríme, čo sa modlíme.) U nás toto neplatí a tak sme akosi rozpoltení.

Sme teda akýmisi mačkopsami, ktorí dobrovoľne ostávajú v nerovnom spoločenstve s rímskym patriarchátom, vďaka čomu nemôžeme znovu nadobudnúť vlastnú identitu. Ak by sme sa totiž chceli vrátiť k našej tradícii, museli by sme zavrhnúť novodobé “katolícke” dogmy…

Keďže napriek tomuto vedomiu ostávame v jednote s Rímom, logicky vyvstáva otázka: “Čo nám dáva spoločenstvo so Západom, s rímskym biskupom?” Túto otázku, ktorú mi raz položil jeden pravoslávny veriaci, som posunul ďalej v jednom internetovom fóre. Bolo zaujímavé sledovať, ako sa reakcie na túto otázku akosi zvrtli a diskutujúci spravidla hovorili o tom, čo by sme mali dať my Západu. To ma veľmi teší, pretože napriek tomu, že ľudia zmýšľajúci podobne ako ja nevidia v našom spoločenstve s kresťanským západom nejaký osobitný prínos pre našu cirkev (naopak, skôr vidia rôzne prekážky, ktoré sú nám kladené), všetci považujú za potrebné túto jednotu zachovať.

Jednoduchým a rýchlim riešením našej situácie by bol totiž prestup do pravoslávnej cirkvi. No týmto by sme prospeli jedine sami sebe. Mnohí však cítime zodpovednosť za celú Cirkev, nie len za seba alebo za Pravoslávie. Preto sa niektorí veriaci s názormi podobnými tým mojim snažia vyťažiť čo najviac s nášho nie príliš výhodného postavenia a dopomôcť jednak k zmene atmosféry, ktorá zavládla v Rímskom patriarcháte najme po Prvom vatikánskom koncile, a jednak pripraviť pôdu jednote medzi Východom a Západom.

Ako poznamenal jeden diskutujúci, rímskokatolíci sa zamotali do vlastného systému dogiem. A hoci by chceli vykročiť smerom k pravoslávnym, tento ich systém ich nepustí. Ak budú naši hierarchovia schopní podstúpiť isté riziko a zbavia sa prehnanej submisivity, ktorú prezentujú ako lojalitu, mohli by pomôcť našim bratom vymotať sa z tejto siete.

Aby som hovoril konkrétne, domnievam sa, že je potrebné, aby všetky katolícke cirkvi urobili podobný krok, na aký sa odvážil vladyka Elias Zoghby a následne takmer všetci melchitskí biskupi. Pravdaže takéto vyznanie viery je len vykročením na východ a signálom smerom k Rímskemu patriarchátu. Čo by však takáto iniciatíva podľa môjho (a nielen môjho) názoru mohla priniesť? Očistenie Západného kresťanstva od istých zbytočností, ktoré sa v ňom nazbierali v priebehu druhého tisícročia a vydobytie istej samostatnosti aj postavenia nielen pre východné katolícke cirkvi ale aj pre pravoslávnych.

Ak by za touto iniciatívou nasledovalo uvedenie takéhoto vierovyznania do praxe celej cirkvi, teda aj obyčajných laikov a ak by naše cirkvi začali oprašovať našu pôvodnú tradíciu, dovolím si tvrdiť, že by nielen prestali byť prekážkou v zjednotení pravoslávia a kresťanského západu, ale dokonca by sme dokázali pravoslávnych pritiahnuť.

Aby sa však niečo začalo diať, nemôžme iba stáť so založenými rukami. Je treba robiť najmä dve veci: poznávať našu tradíciu prostredníctvom spisov našich svätých Otcov, liturgie, časoslovu a Iisusovej modlitby a poukázať na problémy, hovoriť a diskutovať o nich, nebáť sa povedať, že cár je nahý…

VN:F [1.9.7_1111]
Rating: 9.1/10 (9 votes cast)
VN:F [1.9.7_1111]
Rating: 0 (from 0 votes)
Cár je nahý!, 9.1 out of 10 based on 9 ratings

4 reakcií do “Cár je nahý!”

  • onko Napísal:

    A cim ste teda Vy, grekokatolici odlisni od nas zapadnych a co je u nas pritazou jednak pre zapadnych veriacich, jednak pre vychodnych?

    VN:F [1.9.7_1111]
    Rating: 0 (from 0 votes)
  • Martin "Euthymos" Kubo Napísal:

    Gréckokatolíci sa odlišujú najmä obradom: neslávia sa omše, ale liturgia Jána Zlatoústeho alebo Bazila Veľkého. No a u mnohých gréckokatolíkov to pri tom aj končí… :(

    Iná otázka by bola, v čom sa odlišuje kresťanský východ od Rímskeho patriarchátu. To by bolo na samostatnú tému. Jeden rozdiel však spomeniem: dosť odlišné je vnímanie svätosti. Na Východe nie je človek svätý svojou bezhriešnosťou, cnosťami a dobrými skutkami, ale poníženosťou, pokorou, duchovnou skrúšenosťou. Pretože takto sa vzdáva seba samého a svoju vôľu podriaďuje Bohu, ktorý skrze neho koná a napĺňa jeho srdce milosťou…

    Ako príťaž vnímam najmä niektoré dogmy prijaté po Veľkej schizme, teda od roku 1054. Veľa ich nepoznám, ale o tých, ktoré poznám sa odvažujem tvrdiť, že pre prax sú takmer nepodstatné a nevidím dôvod k ich vyhláseniu. Všetko je to ešte zaistené dogmou o Rímskom primáte a neomylnosti pápeža. Vďaka týmto dogmám sa podľa môjho názoru mnohí boja premýšľať kriticky o svojej viere, o teológii. Jednoducho prijímajú, čo im rímskokatolícka cirkev naservíruje ako hotový pokrm a bez akéhokoľvek vlastného pričinenia to konzumujú…

    VN:F [1.9.7_1111]
    Rating: 0 (from 0 votes)
  • Martin "Euthymos" Kubo Napísal:

    Na základe komentárov na facebooku sem pre vysvetlenie niektorých výrokov pridávam jeden príspevok. Budem rád, ak sa aj vy zapojíte, či už svojimi postrehmi alebo otázkami.

    Neželám si žiadny rozkol, práve naopak. Ani nevyzývam k zavrhnutiu jednoty s Rímom. Uznávam dokonca aj autoritu rímskeho biskupa ako prvého medzi rovnými. Čo sa týka minulosti, nikomu nezazlievam, že sa zjednotil s Rímskym biskupom a tým sa dostal do rozkolu s pravoslávím. Čo som chcel svojim príspevkom povedať bolo najmä to, že vďaka tejto únii sme stratili svoju identitu. Teraz je, podľa mňa, čas vrátiť sa k našej tradícii, aby sme tak pripravili pôdu pre zjednotenie. Ono to totiž nepôjde tak jednoducho, ako sa niektorí rímskokatolíci nazdávajú.
    V rámci týchto snáh o znovuzjednotenie sa musí otvoriť aj otázka “všeobecných koncilov” a “dogiem” prijatých po veľkej schizme, pretože tieto sa konali a boli vyhlásené bez toho, aby sa k nim vyjadrila podstatná časť Cirkvi – pravoslávie. A je to o to potrebnejšie, že niektoré články rímskokatolíckej viery sa nezhodujú s učením pravoslávnej cirkvi.

    V tomto vidím našu úlohu (okrem iného), keďže pôvodne sme svojou tradíciou boli pravoslávni. Pod tlakom Ríma sme sa vzdali svojej teológie aj spirituality. Ak sa chceme nazývať východnými kresťanmi a modliť sa liturgické modlitby s pochopením, musíme si “vydupať” aj svoju teológiu, nielen očistenie obradu.
    Toľko môj názor… :)

    VN:F [1.9.7_1111]
    Rating: 0 (from 0 votes)
  • Andreios Napísal:

    Čím sme odlišní? Spôsobom slávenia bohoslužieb, spôsobom duchovného života (spiritualita), teologickým pohľadom na rôzne veci, právom a zvyklosťami, kultúrou, dejinami. Žiaľ, mnohé z toho, v čom sme odlišní, sme opustili a prebrali radšej cudzie – latinské, čím sme ochudobnili seba i celú Katolícku cirkev.

    VN:F [1.9.7_1111]
    Rating: 0 (from 0 votes)

Reagovať

Musíte byť prihlásený pre pridanie komentára.