Pôst vnímame ako obdobie „duchovných zápasov”. Aby sme v týchto zápasoch porazili „démonov” – teda zvíťazili nad svojimi hriechmi, musíme sa obliecť do „plnej zbroje zdržanlivosti” (gr. hé panoplos enkrateia). Čo však znamená táto plná zbroj zdržanlivosti? Odpoveď môžeme nájsť v živote Otcov púšte – prvých koptských mníchov. Títo ľudia sa utiahli do púšte a tu sa ničím nerušení venovali cvičeniu (gr. askesis). Táto askéza spočíva v pôste (gr. néstiá – teda zrieknutie sa potravy) a v bdení. Bolo to cvičenie, ktorým sa mnísi zdokonalovali v zdržanlivosti, no zároveň to bola aj príprava na druhý Pánov príchod (pozri Mt 9,15; Mt 24,42).

Jeden z výrokov Otcov púšte znie: “Abba Teodor povedal: ‘Obmedzenie potravy umŕtvuje telo mnícha.’ Iný starec povedal: ‘Bdenie ho umŕtvuje ešte viac.’” Ako však máme chápať výraz umŕtvovať telo? Toto umŕtvovanie nie je žiadnou snahu o sebazničenie. Hovorí sa tu o umŕtvení tela v zmysle potlačenia telesných žiadostí a úplného ovládnutia tela našim duchom (pozri Mt 26,41).

Okrem pôstov a bdení naplnených modlitbou je pre túto askézu dôležitá ešte jedna vec: pokora, túžba podriadiť sa jedine Bohu. O tom vraví aj jeden z Otcov púšte, abba Izidor: “Ak sa postíš pravidelne, nenadúvaj sa v pýche. Ak kvôli tomu o sebe vysoko zmýšľaš, radšej jedz mäso. Je lepšie, keď človek je mäso, ako keď je namyslený a oslavuje sa.” Nie je to však výzva, aby sme nekonali pôst. Práve naopak; je to výzva, aby sme sa cvičili nielen v zdržanlivosti, ale aj v pokore.

Doteraz som písal o askéze, no zdržanlivosť nie je len akýmsi duchovným cvičením. Je to tiež zbraň, ktorou máme pretrhnúť našu závislosť na všetkom okrem Boha. V pôste máme odložiť všetky svetské starosti a pôžitky, ktoré nás od Boha oddeľujú a ktoré nás robia hluchými na Boží hlas. Tieto veci môžu byť rôzne: jedlo, cigarety, alkohol, televízia, hudba, internet, nedostatok ticha… Pôstne obdobie nás pozýva k tomu, aby sme zvrhli vládu týchto vecí nad nami a aby sme tieto veci ovládli my.

Niektorí kresťania však spochybňujú pôst v zmysle zrieknutia sa jedla. “Pri tejto príležitosti hovoria: ‘Je lepšie nepostiť sa, ako byť nervózny a nevrlý na druhých.’ Ale ak moje správanie sa k druhým závisí od toho, či sme sa dobre najedli a napili, nikdy nespoznáme seba. Dobrým jedlom a pitím sa môže mnohé potlačiť. V pôste sa stretávame v pravde sami so sebou i s vášňami v nás ukrytými.”

Vidíme teda, že pôst je súčasťou duchovného cvičenia, patrí k zdržanlivosti. Pôst nás oslobodzuje od vecí, ktoré nás spútavajú a oddeľujú od Boha. Je aj postojom sluhu, ktorý očakáva príchod svojho Pána. Je to tiež zrkadlo, ktoré odhaľuje naše vnútro, naše skryté vášne. No prečo sa postiť práve v tomto období, ktoré nám určuje Cirkev?

Vo Svätom Písme môžeme čítať, že Mojžiš sa postil štyridsať dní pred tým, než po druhýkrát dostal od Pána desať prikázaní (Ex 34,27-28). Takisto Eliáš sa postil štyridsať dní, keď mal popri ňom prejsť Pán na vrchu Horeb (1Kr 19,8). A dokonca aj Ježiš Kristus sa postil štyridsať dní potom, čo sa dal pokrstiť svojmu predchodcovi Jánovi.

Všetci traja sa postili predtým, ako mali vykonať niečo veľké. Postili sa, aby boli vnímaví na Pánovo slovo. Preto je dôležité postiť sa práve v tejto dobe. Pôstom sa totiž pripravujeme na vnímanie najväčšieho Božieho tajomstva. Pôst nám umožňuje vnoriť sa hlbšie do spomienky a slávnosti Pánovho Prechodu, teda Veľkej noci.

Rád by som ukončil tento môj článok rovnako, ako som ho aj začal. Tu je teda zvyšok modlitby, ktorú som citoval na úvod: “Veď vďaka pôstu Mojžiš sa mohol zhovárať so Stvoriteľom a sluchom vnímať hlas Neviditeľného. Pre pôst dožič, Pane, aj nám, aby sme sa smeli pokloniť tvojim strastiam i svätému vzkrieseniu, lebo ty miluješ ľudí.”

Zdroje:

http://www.grkat.nfo.sk/Texty/vyroky1.html

http://www.andrejmatel.info/Texty/Obnova/Post_,_modlitba_a_duchovny_zapas.doc

Triódion – preklad z gréckej predlohy s prihliadnutím k cirkevnoslovanskému textu pripravil Doc. PhDr. Daniel Škoviera