Modlitebné gesto, ktoré najlepšie vystihuje duchovnosť svätej Štyridsiatnice (Veľkého pôstu) je veľká metánia, alebo tiež nazývaná „veľký poklon”. Toto gesto konáme tak, že si kľakneme na obe kolená, zohneme sa tak hlboko, až sa naše čelo dotkne zeme, následne vstaneme a prežehnáme sa.

Veľká metánia je symbolom najväčšej pokory pred Bohom. Preto by sme nemali šetriť ani svoje oblečenie či umytú tvár, ani naše telo a kĺby. Takisto by sme sa za toto gesto viery nemali hanbiť a už vôbec nie v chráme. Metániu konáme najmä pri vstupe do chrámu, počas liturgie vopredposvätených a v modlitbe svätého Efréma Sýrskeho.

Slovo metánia alebo tiež metanoia (podľa inej výslovnosti) je gréckeho pôvodu. Bežne sa prekladá ako „ľútosť” (neskoré poznanie), no jej hlbší význam je „zmena myslenia”.

Symbolika metánie je veľmi blízka krstnej symbolike. Metánia totiž zobrazuje našu duchovnú premenu. Vo východnej spiritualite neodmysliteľne patria k tejto vnútornej premene dva pojmy: kenosis a theosis.

Theosis znamená „zbožštenie” a je cieľom nášho života. Východnému kresťanovi totiž nestačí približovať sa ku Kristovi alebo sa na Krista podobať, on sa Kristom stáva. Vďaka Kristovi mu je navrátená jeho prvotná dôstojnosť, je v ňom obnovený obraz Boha, na ktorý bol človek stvorený. Ba ešte viac: stáva sa Božím dieťaťom a má účasť na Božskom živote.

Kenosis je zase prostriedkom a vlastne jediným spôsobom, ako sa môžeme meniť v Krista. Toto slovo znamená „vyprázdnenie”. Ide o zrieknutie sa seba, svojho človečenstva, egoizmu, vlastných túžob a žiadostí. Tak ako sa Kristus „nepridŕžal svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu… a bol poslušný až na smrť na kríži” (Flp 2,6-8), aj my sme povolaní zrieknuť sa svojho ega, aby sme boli povýšení ako bol Kristus povýšený vďaka zrieknutiu sa svojej prirodzenosti, ba dokonca aj ľudskej dôstojnosti (Flp2,9-11). Ak má byť totiž do džbánu naplneného octom naliate víno, musíme najprv vyliať ocot a očistiť nádobu.

Pri veľkej metánii sa zhýbame až k zemi, čo znázorňuje práve toto kenosis, zrieknutie sa našej pýchy. Je to ten istý pohyb nadol, aký koná katechumen zostupujúci do krstného prameňa. Naše čelo sa potom dotýka zeme, čo nám pripomína, že nás Boh stvoril (ako) prach zo zeme (porov. Gn 2,7). Tu, v prachu, sa už skutočne nemáme čím chváliť…

Následne povstávame z prachu, rovnako ako sa katechumen vynára z krstného prameňa, ako nové stvorenie, aby sme stáli vzpriamene pred Božou tvárou a vzývali Trojjediného Boha.

Keď sme vstúpili do obdobia pôstu, využime ho a konajme veľkú metániu nielen ako telesný úkon, ale aj duchovne, aby sme takto pretvorení mohli zvolať spolu so svätým apoštolom Pavlom: „S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.” (Gal 2, 19b-20a)